KULTÚRNY ŽIVOT

Fašiangy v Brutovciach

Fašiangy… Čas hodovania, veselosti a zábavy. Obdobie od Troch kráľov po Popolcovú stredu. Na dedinách sa doteraz z fašiangových zvykov zachovali zakáľačky, tancovačky pri muzike, bály a niekde ešte i maškary. Na vidieku bolo totiž v minulosti zvykom, že sa mladí obliekali do masiek, aby v nich bavili dedinčanov.

Ale masky mali chrániť i pred zlými, nečistými silami. Tradičným jedlom tohto obdobia boli fánky, niekde nazývané pre svoju lahodnosť aj Božie milosti. Piekli sa tiež šišky, na stole nechýbala slanina, klobása, huspenina. Jednoducho hodovanie, po ktorom nasledoval štyridsaťdňový pôst.

V jednej z mála dedín na Slovensku, kde sa na fašiangy chodí dodnes s kozou – v Brutovciach – sme strávili celý jeden deň. Po iné dni tichá, odľahlá dedina Spiša tentokrát ožila. Už od skorého rána k nej odbočovali autá pod Spišským hradom, aby sa prevažne serpentínami a cestou vedúcou lesom vydriapali až do východnej časti Levočských hôr. Dedina v nadmorskej výške 863 m sa rozprestiera medzi horami Haľa a Spišská. Privítala nás mrazivým, jasným počasím, úžasným čistým povetrím a ponúkla prekrásny výhľad na okolie Tatier, Spišského hradu a Šariša.

V dedine, o ktorej prvá písomná zmienka sa v kráľovských listinách nachádza už v roku 1268, sme sa pýtali za rodinou Daniela Hockicka. Na Štefana si totiž miestni mládenci vyvolili prostredného syna pána Daniela za gazdu. Dostal od miestnych mládencov najviac paciek – hlasovacích lístkov. A tak mal tohtoročné fašiangy v dedine na starosti Daniel Hockicko mladší. Tu sa zišli v sobotu ráno mládenci, aby si pripravili masky a vybrali sa v nich po dedine. V rodine s tromi synmi, z ktorej bol vlani gazdom najstarší Marek, už vedeli, čo a ako. Zábava a vtipkovanie, veselý smiech nám hovorili, že sme potrafili dobre. Domáci pán nás privítal hriatym a pridal poučný recept na jeho prípravu: „V kastróliku upálite karamel z cukru, do ktorého pridáte na špičku noža masla a trochu vody. A na koniec pálenku. Boli takí, čo zabudli na vodu a pridali špiritus alebo slivovicu či vodku priamo na karamel a zmes im vybuchla rovno do tváre,“ vysvetľoval pán Hockicko na margo špeciality, ktorá v zime nesmie chýbať pri žiadnej závažnej záležitosti. A je jedno, či je to zakáľačka, poľovačka či zábava…
Na dvore už chlapci pomohli „Starému“ senom vypchať kroj, aby vyzeral ako naozajstný statný starý chlap, a ja nakukujem cez plece mládencovi, ktorý v miske pripravuje ďalšiu špecialitu. Na moju otázku, či prezradí recept aj on, sa iba usmeje. „To najsamprv musíte vymiesť komín. Potom sadze preosejete, doplníte indulonou a zjemníte jedlým olejom. A ak chcete niekomu pripraviť krušné chvíle – pridáte ešte box. Po slovensky – čierny krém na topánky.“ Začínam chápať, že táto špecialita isto pod zub nebude, aj keď ten olej človeka mýli. Za chvíľu už je to jasné. Mládenec hustú čiernu masu nanáša na tvár, krk a ruky budúcich masiek. Cigána a Cigánky.

Za dobrej zábavy okolostojacich sa obaja mládenci menia na nepoznanie. Tvár majú skrytú pod hrubou čiernou, lesklou vrstvou a z nej im žiaria iba oči a zuby. Časť z nás, čo sa prizeráme, ich ľutuje, druhá polovica sa im chichúňa. Deti stoja v úctivej vzdialenosti, za plotom. Skoro zisťujem prečo. Cigán svižko vyráža a rad za radom hladí prizerajúcich sa láskavo po tvári. Oboma rukami. Už majú skoro všetci ufúľané líca. Mojej kolegyni fotografke a jej kolegovi sa ujdú decentné šmuhy dvoma prstami cez obe líca. Ja vyjednávam, že mi stačí iba taká malá jedna čiarka. Symbolická. Cigán je zhovievavý. Uštedrí mi naozaj iba čiaru. Od korienkov vlasov cez celé čelo a nos.

Sprievod na čele s kozou – mládencom s maskou kozy – a gazdom i jeho pomocníkom sa vydáva do dediny. Vchádzajú do každého domu, pozývajú domácich na večernú zábavu. Každého poznačia farbou. Každé auto, ktoré stretnú, zastavia a šoférovi Cigán i Cigánka úctivo podávajú ruku. Domáci už vedia, že stačí podať malíček. Cudzí, ktorí miestne zvyky nepoznajú, ochotne ruku prijmú a pochopia neskoro, keď už neostáva iné, len pohľadať hygienické vreckovky, ako tak sa zbaviť černe a zaplatiť mýto – vstupné na večernú zábavu.
Dedinčania s radosťou otvárajú dvere svojich domov, bavia sa na maskách a sú vďační za symbolické odplašenie zla z rodiny. Mládencov ponúkajú koláčmi a pálenkou… Okolo sprievodu masiek a spievajúcich mládencov pobehujú deti. Naokolo je veselo. Za sprievodom a za maskami ostávajú všade – na kapotách áut, na oknách domov a bránach dvorov otlačky dvoch rúk s nápisom KOZA 09. Pozvánok na večer, na zábavu do kultúrneho domu je plná dedina.
A dedina je naozaj plná. Fašiangová zábava je dnes príležitosťou, aby do obce, v ktorej je zo zhruba stovky domov natrvalo obývaných už iba niečo vyše polovice, prišli všetci jej rodáci i chalupári. U Hockickových sa zídu všetci súrodenci s rodinami. „Bude nás pri stole okolo tridsať.“ Prezrádza domáca pani, zatiaľ čo sa zvŕta okolo pece s množstvom hrncov. Aj keď je už napečené, musí ešte dovariť, aby bolo čím ponúknuť hostí. Babka, 78-ročná pani Filoména, zatiaľ s rukami zloženými na kolenách pokojne sedí, až sa človeku zdá, ako keby sa jej ten frmol na dvore a v dome ani nedotýkal. Ktovie, čo jej blúdi hlavou? Možno si spomína na svoju mladosť. Na fašiangové tancovačky, na časy, keď ona bola mladá… S manželom Floriánom vychovali štyri deti. Vlastne, vychovala ich sama. Ťažko. Už 42 rokov je vdovou. Jeden z jej synov mi neskôr v sále, v ktorej mu mama pred rokmi vystrojila svadbu s 300 hosťami, povedal. „Každé živánstvo chlapcov z dediny prischlo mne. Za iných išli otcovia vybavovať, vyviniť ich – a za mňa nemal kto. Mama nám preto často prízvukovala, že máme byť dobrí. Zvykla hovoriť: ,Nemáš otca – nemáš zastania!‘ A mala veru pravdu.“ Aj tak si myslím, že musí byť šťastná, keď vidí, že napriek prekotne sa meniacemu svetu ostáva niečo nemenné. Že sa zvyky odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. Lebo takto to má byť. Človek si občas namýšľa, že jeho úlohou je urobiť niečo veľké, objavné a prevratné. A pri tom najčastejšie nie je jeho úlohou nič viac a nič menej – ako iba preniesť zvyky, slovné zvraty, dobré obyčaje, príbehy a piesne, ale i vieru od otcov a dedov a odovzdať ich deťom. Aby nič dôležité neupadlo do zabudnutia, aby sa udržala kontinuita života…
Krátko popoludní, keď masky prešli celou dedinou, stretli sa mládenci s dievčatami v krojoch pred kultúrnym domom. Dnu je sála vyzdobená budzbánkovými zelenými vetvičkami. Pripravené a navité sú aj pierka s bielymi stužkami. Všetko ako má byť. Večer tu pri virbungu budú vyvyšovať chlapcov do stavu mládeneckého a dievčatá do dievoctva. Ženy a muži prijmú medzi seba čerstvých ženáčov s ich polovičkami. Ale ešte je iba odpoludnie. Klamlivé slnko nezakryje, že je mráz. Dievčatá sa zvŕtajú v krátkych naberaných rukávcoch, ako keby ani nebola zima.

Svätý Vavrinec

Tak sa volali Brutovce kedysi. Krátko po druhej svetovej vojne tu žilo okolo 700 obyvateľov. Ako prízvukuje starosta obce Jozef Komara – po štyroch rokoch sa konečne iba nedávno narodil v Brutovciach dvestý občan. Pre nízku pôrodnosť a malý počet detí museli v obci zatvoriť materskú škôlku. Mladí z dediny utekajú do miest, ale i rovno zo Slovenska do cudziny. Za prácou. Z tejto obce odišli do sveta mnohí rodáci a svojmu rodisku neurobili hanbu. Tu, v tejto dedine, má pôvod a hrdo sa k tomu hlási spevák Antonín Gondolán, ktorého dobre poznajú skôr tí skoršie narodení. Do Brutoviec siahajú aj korene Michaela Novaka (1933) – diplomata, teológa a ekonóma, ktorý je pokladaný za najvplyvnejšieho Slováka vo svete. Ak si uvedomíme, že Michael Novak bol poradcom dvoch amerických prezidentov Forda a Cartra, že počas prezidentovania R. Reagana bol veľvyslancom pri Komisii OSN pre ľudské práva, že bol osobným priateľom Jána Pavla II., musíme akceptovať, že Michaelovi Novakovi – autorovi vyše dvadsiatky odborných kníh – prívlastok najvplyvnejší Slovák na svete právom patrí. A Brutovčania sa ním radi pochvália.
Deň pokročil. Čierna masa na tvárach chlapcov v maskách už stvrdla a vyschla. Od domácich žien sa dozvedám, že v Brutovciach sa vždy za masky preobliekali len mládenci. Dievčence zo seba maškary v tejto dedine nikdy nerobili. Ba bolo zvykom, že každý rok boli zamaskovaní iní mládenci. Vraj kvôli tomu, aby si nezničili tvár. „Nie je príjemný pohľad na pleť chlapcov, keď si tváre odlíčia,“ hovorí pani Hockicková. Dávam jej za pravdu, keď si predstavím, že Cigánovi a Cigánke pleť na tvári pod hustou masou zo sadzí a indulóny vlastne celý deň nedýchala. Začervenaná pokožka možno aj s vyrážkou bude niekoľko dní daňou za zábavu, o ktorú sa chlapci postarali celej dedine. Po tom, čo obišli celú obec, naháňali všetky deti, každé auto, dokonca i autobus – vyzerajú mladí ,ako keby necítili únavu. Ani nemôžu. Všetkých ešte čaká fašiangový večer plný tanca a zábavy. Z kultúrneho domu, ktorý sa s tmou zaplní do posledného miestečka, už rozvoniava guláš a čaj z tunajších zdravých horských bylín. Mládenci sa poskladali na pohostenie, čo-to vyzbierali počas pozývania. „Nedá sa to ani porovnať s tým, ako to bolo za našej mladosti.“ Spomínajú starší Brutovčania a rozprávajú mi o tom, koľko ich chodilo na fašiangy po dedine. Nie raz i vyše dvadsať. Na ražeň zbierali slaninu, do košíka vajíčka, aby bolo z čoho večer urobiť pohostenie. Obilie, ktoré dostali od gazdov, večer v kultúrnom dome pri licitácii predali – nuž bolo z čoho zaplatiť živú muziku. Dnes je to už všetko iné. Hostina je každú nedeľu. A ani o kultúru nie je núdza. Je však múdre staré zvyky rok čo rok oživovať a udržiavať…
Z prameňa patróna obce svätého Vavrinca hore nad dedinou tečie bystrina, ktorá sa pod obcou mení na Hlboký potok. Nám sa družná a veselá atmosféra Fašiangov v Brutovciach hlboko zapísali do spomienok. Vďaka srdečnosti ľudí, ktorých sme v dedine stretli. Ktorí nám na chvíľu dovolili vstúpiť do ich rodín, do ich zvykov, do ich života i do ich spomienok.

Daniela OBŠASNÍKOVÁ

Zdroj: Časopis Zrno , 08/2009